Anjel

15.12.2009 13:39

Bolo to pred troma rokmi. Bola silná búrka a víchrica a moja kamarátka cestovala. Cestovala, ale nikdy neprišla do cieľa, nikdy sa späť domov nevrátila. Ona totiž zomrela pri dopravnej nehode. O jej smrti som sa dozvedela dva dni po tej  tragédii. Bola som v šoku. No v šoku je slabé slovo - bola som v hlbokej depresii, nič som nevnímala, nejedla som nepila... Ako oživená mŕtvola, to som vtedy bola...Nežila som z týždňa na týždeň dokonca, ani zo dna na deň, musela som sa premáhať, aby som prežila ďalšiu hodinu. Vlastne už ani neviem, či som žila, skôr som jestvovala, prežívala....Veď sme si sľúbili, že budeme spolu stále, ale osud rozhodol za nás. Rozhodol, že už budeme bez seba navždy. Už nikdy neuvidím Natáliu, ani len záblesk je jej tváre. Nikdy už nikdy...Je to kruté, ale je to tak. Krutá realita. A k čomu je vlastne dobré byť realista?! Ja som bola a vždy asi budem len taký blázon žijúci vo svojej fantázii a snoch, nikdy som príliš nedbala na realitu, nech už bola akákoľvek. A tak som sa vtedy rozhodla, že si vysnívam Natáliu.  Myslela som si, že to dokážem. Lebo si ju moje podvedomie uchovalo aj s tým najnepatrnejším detailom. A tak som si ju vysnívala. No nebola to ona. Teda nebola skutočná, len odraz z mojich spomienok. Niečo ako tieň,...Hoci si ju moje podvedomie uložilo, nedokázala sa mi vrátiť. Nič mi to nevrátilo, iba zhoršilo moju bolesť.  Veď mŕtvi sa nevracajú. A ja som pochopila, že smrťou človeka, ktorého ste mali radi, sa z vás stáva úplná troska. A ja som bola zlikvidovaná tak, že to už nešlo opraviť. Možno časom, ale to iba možno. Aj keby čas naozaj všetko vyliečil, jazva na mojom srdci navždy z ostane. Navždy a naveky, do konca môjho života. Ale zvládala som to, zvládala som to utrpenie , ktoré na mňa uvalilo asi samotné peklo. Samotný Lucifer mi zobral moju kamarátku. Sčasti mi pomáhala rodina či kamaráti. Ale vedela som, že žiadny kamarát nenahradí Natáliu. Raz keď som si myslela, že už nevládzem ďalej žiť, sa mi sníval sen. Tam bola Natália skutočná, nie len úbohý odraz z mojich spomienok. A ten anjel s menom Natália mi vravel: „ Už nebuď smutná Emma, ja budem s tebou hocikam pôjdeš, vždy budem pri tebe...“ A ja som to pochopila, že ona ma neopustila, presne, ako sme si sľúbili. Naše priateľstvo je ako vietor, nikdy ho neuvidím, ale vždy tu bude. Bude ma sprevádzať a ona s ním. Lebo je anjel. A anjel so mnou zostane, síce ho nikdy neuvidím, ale raz sa stretneme...Aj keď som pár týždňov po Natáliinej smrti bola stále v šoku, naozaj, čas vylieči všetky rany. Lebo čas plynie, keby neplynul, bolo by po všetkom:  po priateľstve, po sľuboch, po zmysle žiť, po všetkom...Aj keď niekedy mám pocit, že každý pohyb sekundovej ručičky zabolí, ako keď vás niekto kopne do brucha a mám chuť všetko zabaliť, odolávam. Veď Natália je predsa tu, so mnou. Vždy tu bola a vždy tu bude. Môj strážny anjel a a najlepšia priateľka v jednom. Neodíde, to viem.. 

 


—————

Späť