Bolo - nebolo

            Bolo -  nebolo...Nad krásnym a hlbokým jazerom, za temným lesom bolo vidieť západ slnka....Slnko už len kúsok vyčnievalo spoza hory, no jeho lúče sfarbovali oblohu na červeno- oranžovú...Jazero vyzeralo ako krvavé....Na oblohe plávali červené oblaky,

ktoré sa zmenili na mračná. Obloha sa pomaly sfarbuje na fialovú... Tá krása priam vyráža dych. Stála som tam, pozerala sa na zázrak, ktorý sa odohrával predo mnou. To, čo som videla, bola tá najkrajšia vec na svete, zázrak prírody, ktorý sa deje každý deň, ale aj tak ho nevídame tak často. Stále sa niekam náhlime a nevnímame to, čo sa okolo nás deje. A keby sme sa na to aj chceli pozerať, niečo nás donúti odísť.

Pozerať sa na slnko. Je to krásne, ale... nebezpečné, vraj tým trpia naše oči. No podľa mňa, my trpíme často a je jedno, či sa budeme na slnko pozerať alebo nie. Nemyslím fyzickú bolesť, lebo sú aj oveľa horšie druhy bolesti. Bolesti srdca. Bolesti, ktoré môže spôsobiť len jedna... jedna vec... alebo osoba... alebo to jednoducho zariadi osud tak či tak, ktovie čo je smrť? Tí, čo to vedia, nám to už nepovedia.. Po líci mi stiekla slza. Dobrí ľudia, tí zomierajú mladí. Túto vetu mi povedala moja mama. No mne je to jedno. Je mi jedno, či on bol dobrý alebo zlý, kto vlastne bol, ale jedno viem iste. Milovala som ho... Slza stiekla po mojej tvári, kde si drzo urobila mokrú stopu a čľupla do jazera. Doteraz neporušená hladina jazera moje utrpenie prijala, a v mase sladkej, letom zohriatej vode sa stratila a na povrchu zostal len malý kruh, ktorý sa stále zmenšoval a nakoniec sa úplne stratil. Stratil sa tak, ako sa stratil on. Bez ohlásenia, bez záujmu čo to so mnou spraví, bez jediného slova zmizol. A nechal m tu samu. Rovnako ako on. No to je teraz jedno. Ja som sem neprišla fňukať. Nešla som sem, takmer na koniec sveta len preto aby som fňukala. To pokojne môžem robiť doma.

Na toto čarokrásne a vyľudnené miesto ma ako prvý raz zobral on. Pamätám si to úplne jasne. Bolo to minulé leto a bol rovnako horúci augustový deň ako je ten dnešný. Len s výnimkou, že vtedy som tu bola s ním a bola som šťastná. Zoberiem kamienok z brehu a hodím ho do jazera, kde s hlasným čľupnutím dopadne. Statí sa v hlbinách jazera, postihne ho rovnaký osud, aký postihol a ešte aj postihne stovky iných kameňov. Vyzujem si šľapky a šortky a rozbehnem sa do jazera. Keď som v jazere po kolená, prudko zastavím. Za moju mokrú tvár vďačím vode, ale aj slzám, ktoré  mi nezastaviteľne tečú po tvári. On by... on by to nechcel. Nechcel by aby som zomrela rovnakým spôsobom, ako zomrel on. Lenže toto by bola moja voľba, zatiaľ čo on to nechcel.

Posledné lúče slnka spočinuli za kopcom. Jazero stratilo svoju krvavočervenú farbu. Stmievalo sa... Obloha bola sfarbená do bledofialova, ale neustále tmavla. Pomaly som vychádzala z jazera. Striasla som sa od zimy. Slnko mi prestalo zohrievať tvár a mne začínalo by ť chladno. Utrela som sa do deky, ktorú som mala rozloženú na tráve, obliekla si šortky a pobrala som sa späť domov. No niečo ma zastavilo. Nechcelo sa mi ešte ísť. Rozprestrela som deku, ľahla som si na ňu a spomínala. O dosť neskôr, keď mi už začínala byť riadna zima, otvorila som vlhké oči a pozrela sa na oblohu. Obloha stmavla do atramentovo modrej farby a bola celá posiata hviezdami. Keď som bola malá, dúfala som, že uvidím hviezdu, budem si niečo priať a ono sa mi to splní. No teraz som vedela, že nech si budem priať hocičo, pochybujem, že sa mi to splní. Ja som chcela len jedno. Aby sa vrátil. A ani magická sila padajúcej hviezdy nedokáže vrátiť na svet niekoho, kto už zomrel. Vstala som a pomaly odchádzala. Bolo - nebolo.... Aká hlúpa veta. Veď buď niečo bolo, alebo nebolo. Ale predsa... Podľa vás, toto čo práve čítate, tento moment, ktorý práve žijete... Bolo to alebo nebolo?

                                                                                  Emma Matyášová, VII.A