Majstri nad majstrami

Pri fontáne som ho zbadal. Sedel tam rozpučený ako žaba a užíval si slnko. Hneď ako ma zbadal, tak mi ležérne zakýval. Rýchlo som sa za ním rozbehol. Veľmi som si neuvedomoval rýchlosť, akou som za ním uháňal a môj inštinkt mi neskoro povedal, že mám začať brzdiť. Skoro som spadol na Adama a on svoje modré oči pri mojom páde prižmúril. „Kurník! Dávaj pozor!“ hrešil ma. „Nefungovali mi brzdy,“ vtipkoval som. V Adamových modrých očiach sa zrazu zjavil záblesk a ústa sa mu zmenili na velikánsky šibalský úsmev. Túto tvár som veľmi dobre poznal. „Hneď to vyklop! Čo ťa zas napadlo?“ Chvíľu tam len tak stál a usmieval sa. Už som to napätie nemohol vydržať a začal som okolo neho hopkať ako postrelený zajac. Ale on nič. Musel som to ticho nejako prerušiť. Ale ako? „Pozri sa! Andrea!“ vykríkol som. „Kde? Kde je?!“ Hneď ho to vyrvalo z myšlienok a začal sa upravovať. Až po piatich minútach mu došlo, že som to povedal len tak. Ale to už bolo neskoro. Všetci okoloidúci sa naňho spýtavo pozerali. Dokonca si myslím, že som uvidel deti, ktoré si asi mysleli, že patrí do blázinca. Ale čo narobíš - presne takýto je Adam. Keď sa povie meno Andrea, znervóznie a začne sa správať čudne. Čo tá láska narobí s človekom! Hrozné! „Ona tu nie je, že?“ „Nie. Ale nad čím si to rozmýšľal? Čo ta napadlo?“ vytiahol som zo seba veľmi rýchlo. Chvíľu sa na mňa mračil, ale potom povedal: „No rozmýšľal som ,že....vieš čo si na mňa skoro padol...no podľa mňa by sa tomu dalo vyhnúť.“ „Vyhnúť? A ako, prosím ťa?“ „No, keby sme...“ Ešte stále úporne rozmýšľal. „No, ďalej...no, už sa konečne vykokci.“ Neznášam, keď toto robí. On si svoj čerstvý výmysel nechá pre seba a mňa vedľa neho ide roztrhnúť od nedočkavosti. Tak to je celý on. „Keby si ma nechal dohovoriť, tak by som ti to povedal.“ A ešte som zabudol povedať, že je strašne háklivý. No ale čo narobím? Hlavné je, že je s ním veselo. Lebo veselosť a bláznovstvo, to je moja hlavná priorita. Bez toho sa proste nedá žiť. No a teraz nasleduje len jeden spôsob, ako ho obmäkčiť. Sledujte: Hodil som sa na kolená a začal som prosíkať. „Prosím! Prosím! Prosím! Povedz mi to!“ žobral som na kolenách a žobral... a žobral.... a žobral a ešte stále žobral. Adam sa len na mňa pozeral s otvorenými ústami. Pane bože, ako dlho ešte musím zo seba robiť tĺka?! Kedy mu to konečne zapne? Asi budem musieť vymyslieť novú metódu, lebo táto už prestáva fungovať. Ešte raz som sa naňho prosebne pozrel. Ale on nič. Tak som sa postavil so zvesenou hlavou a vzdychal. A on len stále nechápajúco hľadel. „Povieš mi to už konečne?“ pekne som ho poprosil. „Jasné. Ale prečo si urobil zo seba idiota?“ „Zabudni na to. Radšej mi to povedz.“ „No dobre, tak počúvaj. No vieš, čo si sa na mňa skoro strepal.“ „No ...viem.“ Povedal som netrpezlivo. „Čo si myslíš, mohli by sme tomu predísť?“ „Keby som mohol, asi by som tomu predišiel aj sám, nemyslíš?“ povedal som tak trochu drzo, ale on si to nevšímal a pokračoval vo svojej teórii. „Rozmýšľal som, či by sme mohli na topánky primontovať plyn, ktorý by nám pomohol vďaka tlačidlu, ktoré by si mal v ruke, zabrzdiť.“ „Je to dobrý výmysel. Ale ako ho chceš uskutočniť?“

 „Urobíme to takto: Na topánky namontujeme nejakú mini debničku, kde bude stlačený plyn a v ruke budeme mať páku, ktorou ho budeme otáčať do strán. Dobrý nápad, že?“ „Fakticky, suprový.  Ale kde chceš zohnať malú debničku...nie ,vlastne mini trubičku...ako myška. To v žiadnom obchode nezoženieš.“ Vystrúhal som grimasu ktorá znamenala: Nuž, smola. Žiadne topánky na stlačený vzduch nebudú. On môj výraz samozrejme rozpoznal. „Ja to dokážem. ....Uvidíš.“ povedal a z úst mu viala odvaha. „Veď ja nehovorím, že to nedokážeš.“ Zaklamal som, ale bolo mi jasné, že môj výraz musel v sekunde spoznať. Veď sme kamaráti už od škôlky. Niekedy poznáme toho druhého lepšie ako sami seba. „Máš tu peniaze?“ spýtal sa ma a oči mu až horeli nedočkavosťou. „Áno. Prečo?“ „Super.“ povedal a ťahal ma niekam ,nevedno kam. „Kam ideme?“ spýtal som sa v behu „Do obchodu.“ Keď sme konečne zastali, uvidel som pred sebou obchod s odhodeným plechom. Vôbec netuším, na čo ho tam postavili. „Čo tu robíme?“ „Nepýtaj sa a poď!“ povedal a ťahal ma do obchodu. Za pultom bol starší pán, od ktorého si vypýtal malý kvalitný pliešok. On sa v tom vyznal ,ale ja veru nie, a preto som len nemo hľadel na svojho kamaráta. „Načo sme to kúpili?“ „Vieš, že si strašne otravný?“ doberal si ma a pritom hľadel na malý plech vo svojej dlani. „Čo... veď som zvedavý.“ Po piatich minútach ticha prehlásil: „Ideme do kôlne.“ Kôlňa, to je náš raj na zemi. To je miesto, kde všetko vymýšľame a vyrábame. V kôlni sme boli dobré tri hodiny. Ale tie tri hodiny neboli zmárnené zbytočne. Vyšli sme z dielne hrdí na svoj výtvor. Ešte to len musíme otestovať. Samozrejme, že ani jeden z nás nechcel byť pokusný králik, veď ktovie, kam by nás výtvor odvial. Preto sme si radšej hodili mincu. Samozrejme, že som prehral. Som proste smoliar. Vyzul som si topánky a nazul náš geniálny výtvor. Na moje počudovanie to fungovalo. Pliešok so vzduchom sa otáčal tam, kam som otočil svoju páku v ruke. Sme proste majstri.

Katarína Gulová, 7.a