Paródia

Paródia o Popoluške

Kde ledabolo, tam ledabolo, kde sa voda sypala, piesok lial a cement sa kradol, bol raz jeden človek, ktorý sa – podobne ako stovky ďalších hlupákov v iných rozprávkach – po druhý raz oženil.

Mal vám on krásnu a šikovnú dcéru, ktorú jeho nová žena a jej dcéry, členky vládnucej strany, odstrkovali.

Vyhnali ju do každej slušnej práce, a tak dcéra, podobne ako ďalší dvaja nemenovaní slovenskí disidenti, skončila v kotolni na tuhé palivo, kde mala veľa práce s popolom a keďže sa jej vlasy od popola špinili, nechala si ich ostrihať do pol uška, a tak ju všetci volali Popoluška.

Po spoločenskom prevrate so macocha a dcéry otvorili obchod a Popoluške nakázali, aby im  preberala tovar.

A tak Popoluška preberala hrach, šošovicu a iné strukoviny.

Dosť často jej pri tom pomáhali holubi, ktorí klopávali na okno. A keďže to neboli holuby - operenci, ale to boli holubi z mestských kasární, Popoluška im vždy rada otvorila. A nielen okno, ale aj jej srdce, hladkala ich po hlavičkách, a tak spolu preberali ... až do rána .

Jedného dňa sa Popoluškin otec vybral na služobnú cestu a spýtal sa Popolušky, ktorú mal ešte stále rád, čo jej má priniesť.

„Ale mne stačí nejaká drobnosť zo supermarketu.“ Povedala ako vždy skromná Popoluška.

„A nezabudni si kreditku!“ volala za otcom.

V supermarkete mali práve akciu. Lieskové oriešky zlacneli z 300 Sk na 299Sk – v starej mene – za kilogram.

Otec si vystál dlhý rad aby Popoluške urobil radosť.

Večer znova zaklopali holubi na okno a Popoluška im ukázala tri oriešky.

holubi boli hladní ako všetci vojaci na svete, a tak jej všetky oriešky roztĺkli.

Neboli v nich jadierka, ale mesiačikové, slniečkové a hviezdičkové šaty.

„Pôjdem u nich na didžinu do Petržky!“ tešila sa Popoluška.

„Sa preber, ťa vysmejú!“ schladili ju holubi.

„Tak si ich schovám na stužkovú!“ povedala Popoluška a začervenela sa do pol uška.

Lenže skôr ako stužková prišiel ples revolucionárov po desiatich rokoch. Pozvali macochu aj jej dcéry, len Popolušku nie.

Nehnevala sa, obliekla si mesiačikové šaty, holubi ju odviezli na zelenom džípe, a predsa prišla na ples.

Sotva vošla dnu, všetky zraky sa upreli na ňu. Aj bývalý vodca smeru - na nej išiel oči nechať. Sľuboval jej, že z nej urobí missku.

„Načo misku, veď stačí aj tanierik,“ šepla Popoluška.

„Ste prvý raz na plese, neznáma slečna ?“

„Ó, nie, raz sme boli so školou na Štrbskom plese a teraz mi prepáčte, idem si prepudrovať nos.“

Ibaže Popoluška nešla na toaletu ako iné ženy po tejto vete, ale zmizla v džípe zelenej farby, v ktorom už na ňu čakali holubi.

Rovnaký námet, scenár aj réžie sa zopakovali na dvadsiatom aj tridsiatom výročí plesu revolucionárov.

Ibaže z toho posledného Popoluška, zdatná päťdesiatnička, utekala trošku nešikovnejšie a z prevej – opuchnutej nohy, na ktorej mala väčšie kŕčové žily ako na ľavej, sa jej vyzula papuča so zlatou kožušinkou, ktorá jej perfektne sedela k slniečkovým šatám.

Náhodný okoloidúci našiel papuču, astmaticky k nej privoňal a povedal: „ Chcem nohu, ktorá nosí túto papuču!“

Chodil po celom kráľovstve, ale každej dievčine bola aspoň o tri čísla väčšia.

Napokon prišiel do jedného, kde opretá o stôl chrápala obstarožná dáma.

Pristúpil k nej, vyskúšal jej papuču – a čo čert nechcel – stalo sa.

Bola z toho veľká svadba. Alkoholické aj nealkoholické nápoje dodala firma Macocha a dcéry.

Áno, aj ja som tam bol.

Medovinu som pil, po brade mi tieklo – a do úst nedostalo sa.

A cestovateľ s Popoluškou žili šťastne, až kým ich – nezavreli.

Michal Jurečko, VIII. A