Útes

Už sa začalo stmievať, pomaly by som mala ísť domov ale nechcelo sa mi. Les okolo mňa potemnel, ale ja som kráčala ďalej, veď už som bola skoro tam. Áno, už som tam, predo mnou sa zjavil útes a pod ním more. Kráčala som k jeho výbežku a pozrela sa dolu. Podo mnou zúrilo more, pozrela som sa nad seba a tam už vyšli prvé hviezdy. Boli také nádherné, jedna žiarila viac ako druhá. Chcela som sa ich dotknú, postúpila som ešte kúsok, no pod nohami som už necítila žiadne kamene, noha mi stála vo vzduchu, ak by som čo len trochu preniesla váhu, spadla by som. A čo by sa stalo? Vlastne... keď o tom tak rozmýšľam... nikomu by som nechýbala. Skočím? Ak áno, zomriem, lenže na druhej strane, tým by sa ukončilo všetko moje trápenie, všetko by sa skončilo... aspoň pre mňa. Už-už som sa chystala skočiť, ale hlavou mi preblesla myšlienka: A čo on? V poslednej chvíli som sa stiahla. Nemôžem, to mu neurobím, veď už stratil rodičov, ja mu to nespravím! Tá myšlienka bola taká silná, až som nadskočila. Nie! Pošmykla sa mi noha, pomaly, ale určite som sa blížila k smrti. Šmykla som sa, stihla som sa zachytiť rukami okraja, ale ten sa odlomil. Padala som. Popri mne šušťal vzduch. Nie, a čo on? NIE!!! Nesmiem zomrieť, nechcem, už len pre neho... Dopadla som do vody. Bola studená, ľadovo studená. Vlny si ma medzi sebou pohadzovali ako bábiku. Buchlo ma o skaly a noha ma začala neuveriteľne bolieť, asi je zlomená. Míňal sa mi kyslík, snažila som sa vyplávať na hladinu, ale nepodarilo sa mi to. Zrazu ma vyhodilo do vzduchu. Stihla som sa nadýchnuť a zazrieť, že sa blížim ku skalám.  Onedlho zomriem. AU! Niečo ma udrelo o zem... Zem. Ja som nezomrela, som v piesku. To je dobre. Nie som mŕtva. Prežila som, som živá... Áno... Potom som zamdlela.

                                                                                     Michaela Helíková, 7.a.